RoboCup 2005 - Očami jedného z našich súťažiacich

Na úvod môjho rozprávania o súťaži RoboCup 2005 v Osake a jej priebehu by som začal asi stretnutím pred školou. Stretli sme sa okolo 10:45 v zostave: pán riaditeľ, p.uč. Boreková, Rasťo Borek - náš tlmočník, p.uč. Guldanová a súťažiaci Peter Deák a ja Matej Mézeš. Z Pustých Úľan sme odišli o jedenástej hodine.

Už len cesta na letisko bola plná očakávaní, že uvidíme, čo sme ešte nevideli. Napríklad lietadlá zblízka. Pre mňa a pre Peťa to bolo niečo celkom nové. Boli sme veľmi nervózni, avšak kto by nebol, keby letel prvýkrát lietadlom?

Do odletu sme mali ešte dosť času, tak sme si sadli na kávu. Samozrejme ja s Peťom sme si dali kofolu. Chvíľu sme sa rozprávali, kým neprišiel čas odchodu. Najprv nás museli prehľadať, či náhodou nemáme v našej príručnej batožine ostré predmety ako nôž, nožnice atď. Všetky kovové predmety ako kľúče, hodinky a peniaze sme vyložili na priehradku. Keď zistili, že je všetko v poriadku, pustili nás do akejsi čakárne pred tunelom, ktorý viedol do lietadla. Onedlho sme nastúpili. Páni, to bolo niečo neuveriteľné! Bol som v lietadle! O tom som vždy sníval. Usadili sme sa. Pred očami sme mali monitory, tak som skúmal, načo slúžia. Podobali sa menšiemu počítaču. Bolo tam všetko, no hry som využíval najviac. Dalo sa počúvať rádio, dokonca pozerať televízia! Najviac ma prekvapili super-kamery, ktoré boli nasmerované na Zem. Pri vzlietnutí pustili každému na monitor náučný film o správaní sa v lietadle a prvej pomoci. Mňa to veľmi nezaujímalo, keďže najskôr hovorili arabčinou. Keď vysielali anglicky, aspoň niečomu som porozumel. Až na malé turbulencie pri vzlietaní bol let celkom pokojný. Počas neho sa podávalo jedlo. Vybral som si Chicken Curry, to je kura s ryžou v pikantnej omáčke. Bolo vynikajúce! Na pitie som si dal viackrát Pepsi.

Pokojne sme pristáli v nočnom Dubaii. V Dubaii je o dve hodiny viac ako u nás na Slovensku. Čakali sme tam 4 hodiny na lietadlo do Osaky. Letisko bolo nádherné. Sú tam všelijaké osvetlené palmy, pochodne a hore majú niečo, čo pripomína ufo. Nechýbali ani obchody s technikou, potraviny, parfumérie, no prosto - je tam všetko. Trochu sme sa poprechádzali, pozreli obchody, pospali si a štyri hodiny boli za nami.

Znova sme prešli kontrolou. Tentokrát sme sa k lietadlu odviezli špeciálnym autobusom. Keď sme z neho vystúpili, ako keby sme facku dostali. Bolo ešte teplejšie, ako keď sme pristávali, no hrôza. Našťastie, v lietadle funguje klimatizácia, tak sme sa usadili. Blížiacim sa odletom letušky začali rozdávať nejaké balíčky, v ktorých boli ponožky, zubná kefka, tampóny do uší a prikrývka na oči. Malé deti dostali takých zlatých psíkov. Nakoniec nám dali teplé kapesníky, ktorými sme sa „ovlažovali“. Keď sme už boli v určitej výške, začalo sa nosiť občerstvenie. Bolo to podobné ako v prvom lietadle, len s tým rozdielom, že sme viackrát jedli a pokaždé niečo iné. Toto lietadlo bolo väčšie, malo štyri motory. Let bol však dlhý. Deväť hodín sedieť na jednom mieste nie je žiadna zábava! Ak sa nemýlim, pristáli sme okolo piatej hodiny japonského času. Keď sme si chceli vyzdvihnúť batožinu, stala sa takáto vec. Niekto si pomýlil Peťovu cestovnú tašku, no Peter našťastie ovláda základy angličtiny a všetko sa vyriešilo.

Do hotela sme cestovali vlakom. Kúpili sme si lístky a nasadli do vlaku. Keď prišiel revízor na kontrolu, zistil, že sú zakúpené na obyčajný vlak, nie na rýchlik. To boli problémy!! Chvalabohu v tom vozni sedel jeden pán, ktorý vedel po anglicky, takže sme sa dorozumeli. Doplatili sme zvyšok sumy a vec bola vyriešená. Dostali sme sa na stanicu Shin-Osaka. Odtiaľ sme cestu nepoznali, tak sa náš tlmočník Rasťo spýtal jednej Japonky, ktorá nás zaviedla k taxíkom a nasmerovala vodičov do Tokyu hotela. Ten bol nádherný. Dostali sme sa na recepciu, kde nám konečne odovzdali karty od izieb. Bývali sme na deviatom poschodí. Najprv sme nevedeli kartou otvoriť dvere, ale nakoniec sme prišli na ten fígeľ. Hneď sme sa hodili pod sprchu. Pri vybaľovaní batožiny nám niekto zaklopal na dvere. Bol to pán riaditeľ, priniesol nám kufor s našimi futbalistami. Otvorili sme ho, no čakalo nás nemilé prekvapenie. Neboli tam roboty, len ich pozostatky. Tak sme ich museli stavať v noci. Boli sme do pol tretej hore. Stihli sme postaviť len troch. Prišlo ráno, zazvonil budíček a museli sme vstávať. Prebral nás poriadne až čaj.

Keď sme sa najedli, obliekli a nachystali si veci, cestovali sme metrom do haly, v ktorej prebiehala súťaž. Po ceste sme stretli nejakého muža so ženou, ktorí začuli náš rozhovor o RoboCupe, tak nás zaviedli do haly Intex. Tam sme sa zaregistrovali, dostali sme plán, podľa ktorého sme rozpoznali náš stôl. Poskytli nám ešte tričko a tašku so spomienkovými predmetmi a preukaz, bez ktorého by sme sa nedostali dovnútra.

Začali sme pracovať. Najskôr sme stavali roboty a potom sme ich testovali. Našli sme si aj vylosovanie. Na tej súťaži sme totiž neboli jediní zo Slovenska, bol tam ešte tím Považan. Navzájom sme si pomáhali a ak bolo treba, požičiavali sme si aj veci. Jednoducho sme Slováci a v takej chvíli treba držať spolu. Keď sme skončili, zbalili sme sa a odišli späť do hotela. Tam sme sa najedli a znova sme museli ísť vylepšovať roboty. Vyžadovali si menšie úpravy. Dokonca sme v tú noc ani nespali. A to si každý z rodiny myslel, že ideme na dovolenku.

Okolo ôsmej nás pán riaditeľ prišiel budiť, lenže my sme boli hore. Znova sme si všetko potrebné pobalili a vyrazili na súťaž. Rasťo nám sľúbil, že ak vyhráme aspoň jeden zápas, pôjdeme sa pozrieť na mrakodrap. Preto sme sa snažili ešte viac. Prvý zápas nás sprevádzali problémy nazvané baterky. Keď sme ich na hoteli dobíjali, zabudli sme, že Japonci nemajú taký prúd, aký by sme potrebovali. Počas zápasu sa vybili! A to bola pohroma!! Hoci sa v hale dali kúpiť náhradné batérie, tie ale neboli nabité. Tak sme každú chvíľu vyberali robota z hry na jednu minútu. Mali sme šťastie, že tím Singapuru nemal príliš dobré roboty. Aj keď boli kovové, neboli kvalitné. Zápas sa skončil bezgólovou remízou.

Druhý zápas sme hrali s Fínmi. Boli to tí istí Fíni, ktorí nás v roku 2002 vo Fukuoke porazili vo finále. Dokonca aj jedného robota mali toho istého ako pred tromi rokmi. Fínom sme tentoraz oplatili prehru. Porazili sme ich 1:0. V treťom zápase sme súťažili s tímom Robonik, už ani neviem odkiaľ boli. Viem len toľko, že sme nad nimi zvíťazili 2:1. Štvrtý zápas sme zohrali s Austrálčanmi. Dokonca aj tých sme porazili a to dosť jednoznačne 6:2. Bol to skvelý deň a vďaka tomu sme videli mrakodrap vysoký 266 metrov. No úžasné! Tak vysoko sme ešte nikdy neboli. Na samý vrch sme sa vyviezli rýchlovýťahom. Bol tam nádherný výhľad. Krásne, neskutočné a nezabudnuteľné!!

Po príchode do hotela sme znova dorábali, ale už len maličkosti. Konečne sme sa poriadne vyspali. Každé ráno sme dostávali noviny, a keďže s Peťom nevieme až tak dobre anglicky, pozreli sme si aspoň obrázky.

Ráno sa ťažko vstávalo, ale čo už. Museli sme priniesť nejaké obete. Cestou do haly sme vždy dvakrát prestupovali. Od stanice Nakafuto sme to už nemali ďaleko. Ako prvé sme samozrejme odskúšali našich sandokanov - tak sme volali naše roboty. V tento deň sa nám až tak nedarilo. Pár zápasov sme remizovali, prehrali. No stačilo to na postup do štvrťfinále, v ktorom sme na ďalší deň bojovali oslabení o tím Portugalska, ktorý neviem z akého dôvodu neprišiel na štvrťfinále, kde sme nastúpili proti tímu Fínska (2), Iránu a tímu Flash z Japonska. Tí mali kúpené roboty aj s programom. Zistili sme to na ďalší deň, keď sme boli na nákupoch. Ale vrátim sa k súťaži. Skončili sme v štvrťfinále. Možno by sme postúpili aj do semifinále, keby Portugalčania prišli. Ktovie?! Ktovie ako by to dopadlo, keby prišli Portugalčania. Keby pes nechodil na potrebu, tak pukne.

Každopádne, keď sme vypadli, mali sme dosť času na to, aby sme si popozerali ďalšie kategórie súťaže. Na RoboCupe totiž súťažili aj dospelí, ktorí mali nesmierne ťažké podmienky. Napríklad v kategórii Rescue- záchranár. Okrem tejto ich tam bolo samozrejme viac. Spomeniem niektoré:

• Simulačný futbal,
• Futbal psov,
• Futbal veľkých robotov,
• Futbal malých robotov,
• Futbal skutočných robotov (hýbali rukami aj nohami, to je asi tak všetko)

Uskutočnila sa tu aj výstava robotov, ktoré vedia tancovať. Dokonca sme videli aj ženu, na ktorú by ste nepovedali, že je robotom. Vedela rozprávať (žiaľ len japonsky), vedela klásť otázky, ktoré si sama vymýšľala a dokonca aj žartovala. Neuveriteľné!! Ďalej sme si všimli prístroj podobný rakete a plno iných zaujímavostí. Prosto niečo úžasné!

Okolo šiestej hodiny japonského času sme mali niečo ako „rozlúčkovú párty“ s pohostením. Nechýbalo ani poďakovanie usporiadateľa za to, že sme sa zúčastnili. Losovali sme si nejaké ceny, ktoré sa bohužiaľ rozdávali až nasledujúci deň. My sme mali už iný program. Tak sme sa rozlúčili s tímami zo Slovenska a odišli sme na hotel. Predsa sme boli už unavení. Nenechali sme si ale ujsť prehliadku nočnej Osaky.

Ráno sme vstávali asi o dvanástej. Cez deň sme boli pozrieť obchody, na jednej dvojkilometrovej ulici sa nachádzali predajne so suvenírmi a elektronikou, v jednom z nich sme našli tie spomínané japonské roboty tímu Flash. V ten deň sme videli ďalší mrakodrap. Bol vysoký okolo 170 metrov. V tejto výške sa dalo ísť aj von na vzduch, tak sme to využili. Spravili sme si pár fotografií. Potom sa ochladilo, preto sme si sadli dovnútra a odtiaľ sme sledovali nádherný západ slnka. Keď sme sa pokochali tou krásou, vrátili sme sa na hotel.

Túto noc sme dlho nespali, ráno sme už mali naplánovaný výlet do Kyóta. V tomto meste sme navštívili svätyňu, kde sme sa zúčastnili obradu. Podmienkou bolo, že sme sa museli vyzuť. Veľmi sa mi tam páčilo. Potom sme šli na nákupy darčekov. Pani učiteľka Boreková mi pomohla s výberom. Mamine som kúpil kimono, ktoré by som bez pomoci nevybral správne. Ocinovi som zobral poháre do kancelárie a domov paličky.

Do Osaky sme sa vrátili vlakom. Mali sme čo robiť, aby sme našli obyčajné nástupište a nie to, z ktorého chodili Shinkanzeny (rýchlovlaky). Ale to ešte nebol koniec dňa. V Universal Studios sme si v 3D kine pozreli Terminátora a neskôr Spidermana. Bolo to úžasné!!! Rôzne nás tam krútilo, hádzalo do všetkých strán. Všade vôkol samá voda a oheň. Nakoniec sme leteli kolmo dole. Jedným slovom povedané - „haluz“. Nenechali sme si ujsť ani návštevu Jurského parku. Plavili sme sa loďou a sledovali sme dinosaury. Koniec bol vyvrcholený voľným pádom. Pri dopade voda vyšplechla tak vysoko, až sme zostali celí mokrí. Videli sme ešte mnoho zaujímavostí. Spomeniem ešte Čeľuste, kde nám naháňali strach žraloky. Nakoniec sme s Peťom vyskúšali netradičný tobogán. Rozlúčku s neopísateľným dňom nám zavŕšilo predstavenie, kde sa spievalo, tancovalo, nad hladinou okolitých jazier sa predvádzali rôzne atrakcie, ktoré sa ukončili obrovským ohňostrojom. Kto nevidel, ťažko pochopí... Neskutočné vyvrcholenie nádherného dňa!

Večer sme sa vrátili do hotela a po dobrej večeri sme zaspali. Na ďalší deň toho na pláne veľa nebolo, pretože sme mali pred sebou odlet domov. Tešil som sa, no zároveň som bol smutný, že musím odísť. Stihli sme vybrať ešte pár darčekov. Ocinovi som kúpil zvonček na upokojenie. Ani pani učiteľka neodišla naprázdno. Kúpila si zrkadielko. Potom sme sa už len túlali. Zlákala nás ešte húsenková dráha. Jej výška dosahovala približne dvadsaťpäť metrov. Začiatok bol najlepší. Pomaličky sme sa dostali hore, kde sme sa kochali výhľadom. To však netrvalo dlho, nečakane sme zleteli veľkou rýchlosťou dole, do jednej zákruty, do druhej, potom dolu, do tunela,... hmm, to bol zážitok! Išiel by som znova. Jazda netrvala príliš dlho, no rýchlosť bola neprekonateľná. Kto nevyskúša, môže len banovať!

To bol koniec nášho pobytu v krásnom Japonsku. Čakala nás už len cesta na letisko. Ani tá sa nezaobišla bez zážitku. Pekne sme sa vyľakali, keď sa vlak rozdelil na dve polovice! Našťastie sme sedeli v správnom vagóne. Pred odletom s nami pani učiteľka Boreková stihla urobiť ešte interview o súťaži. Potom sme sa presunuli do oddelenia kontroly batožiny. Naše kufre vážili o 2-3 kilá viac ako predtým. Problém však nastal pri kontrole osobných vecí. Keďže prístroj reaguje na kovové veci (ako napríklad nožíky, nožnice a iné nebezpečné predmety, ktoré do lietadla nepatria), nechceli ma pustiť ďalej. Stále to pípalo. Sám som bol prekvapený, pretože som netušil, čo to môže byť. Chvalabohu to bol len zvonček pre ocina. Všetko sa vysvetlilo a my sme sa mohli pokojne presunúť do čakacej zóny.

Nasledoval deväťhodinový let do Dubaia. V Dubaii sme boli takí unavení, že sme prespali asi dve hodiny. Čo bolo dobre, pretože nám tak rýchlo prešiel čas. Potom znova kontrola, lenže už mi nenašli žiadny nôž v plecniaku! Let do Viedne bol pokojný, až na štart a pristávanie. Asi pilotoval nejaký začiatočník. „Hádzal s nami jak zadarmo.“ Bol som rád, že sme pristáli. Vyzdvihli sme si batožinu, na ktorú sme čakali najmenej tridsať minút. Keď sme boli kompletní, hajde domov, do Pustých Úľan!

Uf! Po dlhom čase opäť doma! Moji rodičia mi prišli naproti. Doma sa ma mamina vypytovala ako bolo, čo sme videli a tie typické otázky, keď odniekiaľ prídete. Odovzdal som všetkým darčeky a šiel som pozdraviť zvyšok rodiny.

To je zhruba všetko, čo som vnímal v Japonsku, na ceste, na súťaži a po príchode domov. Snažil som sa porozprávať o všetkom, čo ma napadlo a čo zanechalo vo mne nejaký zážitok. A to je koniec môjho dlhého rozprávania o súťaži RoboCup 2005 v Osake a jej priebehu.

Späť