RoboCup 2002 - Fukuoka, Japonsko

Let do Japonska
Let do Japonska
Videoklip zo súťaže si môžete stiahnuť v nízkej (1.3 MB) alebo normálnej (6.8 MB) kvalite, alebo pozriet na www.youtube.

Napriek tomu, že sme malá dedinská škola, prihlásili sme sa medzi prvými do 7. ročníka Medzinárodnej súťaže v programovaní LegoDacta. Túto súťaž vyhlásila Slovenská spoločnosť elektronikov v dňoch 16. - 18. mája 2002. Súťažilo sa v Školskom výpočtovom stredisku v Banskej Bystrici v nasledovných kategóriách:
I. LegoDacta 4,5V
II. LegoDacta 9,0V
III. LegoDacta 9,0V - RoboLab
IV. RoboCup - futbal robotov RoboLab s infračervenou loptou

Po vybojovaní 1. miesta v IV. kategórii RoboCup v Banskej Bystrici a odovzdaní pozývacieho listu, špeciálneho ihriska, v ktorom roboty súťažia, lopty, ktorá vysiela infračervené lúče, a leteniek do Japonska z rúk tajomníka SSE p. M. Kohúta sa začal boj o čas. Tu treba spomenúť, že možnosť zúčastniť sa na celosvetovej súťaži robotov v Japonsku, ihrisko, špeciálnu loptu a letenky nám poskytla výhradne Slovenská spoločnost elektronikov a stavebnica Lego bola zabezpečená v rámci projektu Infovek, do ktorého je naša škola zapojená.

Na prvý zápas v Japonsku sme mali nastúpiť 25. júna 2002, teda po piatich týždňoch od celoslovenského kola. Koncepcia hry so špeciálnou loptou na ihrisku, na ktorom sa postupne menila farba od bielej po čiernu, sa oproti hre na súťaži v B. Bystrici výrazne odlišovala. Táto nová koncepcia hry si žiadala v zostávajúcom krátkom čase do robota zabudovať ďalšie snímače. Tie sledujú a aktuálne vyhodnocujú okolité prostredie, v ktorom sa robot nachádza. Po vhodnom umiestnení snímačov tlaku, polohy a svetla do robota a po náročnom naprogramovaní robot dostal určitú inteligenciu vyhodnocovať okolité podmienky a podľa nich sa rozhodnúť, ktorú činnosť v danom okamihu vykoná. Jeho úlohou bolo v každom okamihu nájsť loptu na ihrisku, zobrať ju, zorientovať sa, na ktorej časti ihriska sa nachádza, obísť súperovho robota a dopraviť loptu do súperovej brány. Za päť týždňov sme cca.27-krát zmenili tvar robota, pri odlaďovaní cca.34 programov vytvorili a dvakrát zmenili úplne koncepciu programovania. V tomto čase bratia Lukáš a Róbert Krchnavý a p.Borek nepoznali oddych ani v sobotu a v nedeľu a do večerných hodín každodenne skúšali a programovali.

Po namáhavej príprave prišiel očakávaný deň "D" - odchod z letiska Švechat vo Viedni do Frankfurtu v Nemecku, odtiaľ do japonského Tokia na ostrove Honšu a potom do Fukuoky na ostrove Šikoku, cca.10000 km. Let bol fantastický, bez turbulencií. Leteli sme vo výške 12 km a pri teplote -52 ºC za krásnej viditeľnosti na našu Zem japonskou spoločnosťou ANA s najväčším Boeingom 747.

Vo Fukuoke sme sa ubytovali v malom nenápadnom hoteli, ktorý sme si rezervovali cez internet na Slovensku. Hotelová izba bola malá, ale so všetkým základným vybavením, hlavne technickým, od klimatizácie cez varič po mangeľ (o ktorom sme si zo začiatku mysleli, že je to stolík), chýbala tam len práčka, ktorá bola však k dispozícii v inej miestnosti.

Mesto Fokuoka, kde sme súťažili, má 1,3 milióna obyvateľov, pôsobilo čisto, všetko malo svoje logické rozmiestnenie. Počas celého pobytu v Japonsku nás udivovala presnosť, zdvorilosť a disciplinovanosť obyvateľov. Vlaky nielenže prichádzali a odchádzali na sekundu presne, ale aj na milimeter presne zastavili na vyznačenom mieste na nástupišti. Nikto sa netlačil, ale trpezlivo čakal príchod vlaku či autobusu. Tu po nastúpení nikto nerozprával, skoro všetci podriemkávali, čo sme si my, cudzinci, vysvetlili ohromným nasadením a odovzdaním síl v zamestnaní.

Strava bola pestrá. Jej základom je ryža. Bola možnosť vybrať si rôzne druhy mäsa , veľa rýb, zeleniny a rôzne druhy omáčok, čo bola farebná pastva pre oči. Nám to ale, musím sa priznať, veľmi nechutilo. Chlapci po dvoch dňoch odmietli chodiť na raňajky, na ktorých sa podávala ryža, nadrobno pokrájaná zelenina a chuťovo nedefinovateľná polievka. Na dôvažok sme toto všetko museli jesť paličkami! Šťastie, že aj v Japonsku sú McDonaldy.

Súťaž sa odohrávala vo veľkej krytej športovej hale, do ktorej sa zmestí 32 tisíc ľudí. Hracia plocha haly bola rozdelená na viacero oddelení (boxov). Súťaže sa zúčastnilo 63 družstiev s 265 účastníkmi z Nemecka, Anglicka, USA, Fínska, Japonska, Dánska, Talianska, Austrálie, Francúzska, Kórey, Číny, Slovenska a mnohých iných štátov. Z bývalého východného bloku sme sa súťaže zúčastnili len my. Počas piatich dní zhliadlo súťažné zápolenia 117 tisíc divákov.

Prvý deň súťaže pre naše družstvo nezačal dobre. Medzinárodná porota, ktorá kontrolovala aj rozmery robotov, dve hodiny pred súťažou zistila, že náš robot má väčšie rozmery, ako dovoľujú pravidlá súťaže. Tu začal znovu boj o čas. Museli sme za dve hodiny rozobrať a znovu postaviť robota so správnymi rozmermi a zmeniť nastavenia programu. Znova sa ukázalo umenie nášho družstva a zúročila celá tá poctivá práca pri príprave. Lukáš, ako hlavný konštruktér, a Robo, ako hlavný programátor, to po dvoch hodinách dokázali.

Po prvom dni sme postúpili do semifinále. Cez noc sme robota dopracovali a programovo doladili pre nové rozmery. Na druhý deň už podstatne pokojnejší sme začali víťazné ťaženie až do finále, kde sme však s fínskym družstvom prehrali. Tu treba povedať, že sme zvádzali urputný boj o víťazstvo v čase, keď na Slovensku väčšina ľudí spí hlbokým spánkom. Časový posun bol 7 hodín. Napriek tomuto všetkému i napriek finálovej prehre sme boli na seba nesmierne hrdí a síce skromne, ale predsa nedočkavo čakali na vyhodnotenie.

Ako všetko, aj vyhodnotenie súťaže bolo veľkolepé. Súťaž bola sledovaná troma japonskými televíznymi spoločnosťami. Plagáty RoboCupu2002 nás vítali už v Narite na tokijskom letisku a boli vyvesené po celom meste Fukuoka. Po celý čas súťaže účastníkov sledovali okrem divákov aj univerzitné kapacity svetovej robotiky, ktoré po skončení súťaže RoboCup2002 pokračovali svetovým sympóziom robotiky. A práve tieto osobnosti svetovej robotiky odovzdávali medaily víťazným družstvám. Tri týždne bol na hlavnej webovej stránke RoboCupu2002 umiestnený na prvom mieste obrázok nášho družstva zo slávnostného vyhodnotenia. Vo finále a na slávnostné vyhodnotenie naše družstvo nastúpilo v dresoch so slovenským znakom na prsiach a na chrbte s nápisom SLOVAKIA.

Po súťaži nám usporiadatelia pripravili celodenný výlet po Fukuoke a jej okolí. Navštívili sme ich prekrásne a vzácne svätyne s dokonale udržiavanými záhradami, zaviedli nás do starobylej čajovne, kde nám Japonky v kimonách pripravovali a servírovali čaj. Táto príprava čaju mala svoj dvadsaťminútový rituál, pri ktorom sme v japonskom sede sledovali prácu zručných hostiteliek. Bolo to veľmi zaujímavé, hoci ten sed nám robil problémy. Na záver dňa nás pohostili v jednej z reštaurácií vo Fukuoke. Množstvo jedla, ktoré bolo na výber spôsobom švédskych stolov, hýrilo farbami a vyváňalo rôznymi vôňami. Teraz sme si nemuseli dávať pozor, či na to máme peniaze. Veď posúďte! Jedna stredná pizza stála po prepočte cca. 600 Sk., jedna nenaplnená bageta cca. 120 Sk., jedna čerešňa cca. 25 Sk., jedna asi 10 km cesta metrom cca.180 Sk.

Predposledný deň v Japonsku sme strávili v náučno-zábavnom parku asi 40 km od Fukuoky. Po celej ceste z Fukuoky do parku sme pozdĺž celej železničnej trate videli ryžové polia alebo množstvo dosť chaoticky postavených malých domčekov rôznych tvarov. Japonci sa snažia využiť každé voľné miesto, lebo na počet obyvateľov má ich krajina malú rozlohu. V samotnom parku, okrem zábavy na rôznych technicky dokonalých zariadeniach, sme si prezreli vývoj kozmickej raketovej techniky a mohli nahliadnuť do útrob raketoplánu.

Na druhý deň sme sa s Fukuokou lúčili za krásneho počasia. Dvojhodinový let do Tokia prebiehal pokojne, ale zato Tokio nás vítalo daždivým počasím. Dvanásťhodinová zastávka v jednom z najväčších miest na svete, počtom cca.25miliónov obyvateľov, bola príjemným spestrením nášho pobytu v Japonsku. Za ten krátky čas sme si prezreli časť štvrte Tokia - Akihabaru, ktorá je známa ako štvrť predajnej úžitkovej techniky. Tu sme si prišli na svojho koníčka. Kde sme sa len obzreli, tam sme videli spotrebnú techniku od výmyslu sveta. Z Akihabary sme sa metrom presunuli na najrušnejšiu ulicu Tokia, Ginzu. Časť tejto ulice je známa tým, že v určitú dobu sa na nej preruší automobilová premávka a na niekoľko hodín na ňu vyjdú obyvatelia z okolitých domov s kreslami, kobercami a tento čas trávia na nej stolovaním a oddychom. Po uplynutí tohto času obyvatelia odídu a na ulicu sa opäť vrátia motorové vozidlá.

V neskorých večerných hodinách sme sa vracali metrom z Tokia na letisko Narita. Už pri kúpe lístkov na letisko nám v pokladni metra nechceli predať lístok až na konečnú, len po najbližšiu zastávku od letiska. Nechápali sme prečo. Až keď sme pricestovali taxíkom na letisko, pochopili sme. Medzinárodné letiská v Japonsku sú v prevádzke do 23. hodiny a do 6. hodiny rána nikoho nevpúšťajú do letištných priestorov. Po dôkladnom vypočúvaní nás polícia na letisku s úsmevom a zdvorilo, ako to dokážu len Japonci, umiestnila v jednej z letištných hál a z diaľky nás sledovali. Ak niekto z nás od únavy klesol hlboko do kresla, policajt v tichosti prišiel k nám a spočítal nás, či náhodou tá hlava, ktorá sa mu stratila v kresle, sa nezatúlala, kam nemala. Po týchto neopakovateľných a nezabudnuteľných zážitkoch nasledovala bezpečná cesta domov a vrelé privítanie našich blízkych a priateľov.

Vedenie školy a súťažiace družstvo ďakuje všetkým sponzorom za ich podporu a pomoc.

Nebola to náhoda

Za týmto úspechom naozaj nestojí len náhoda, ale systematická, poctivá a obetavá práca. Naša škola sa už od roku 1986 postupne profilovala na školu s výpočtovou technikou. Prvé poznatky sme získavali na počítačoch PMD-85, ktorých sme už v roku 1987 mali 15 kusov. Tieto počítače sa hlavne využívali v krúžkovej činnosti na hodinách fyziky a matematiky.

Na tejto orientácii našej školy má zásluhu terajší riaditeľ školy Mgr. Ondrej Borek. Žiaci sa zúčastňovali pod jeho vedením mnohých programátorských súťaží, získavali popredné umiestnenia a hlavne odborné skúsenosti. V spolupráci s MC na Tomášikovej v Bratislave p. Borek poriadal na pustoúľanskej škole semináre pedagógov zamerané na zavádzanie výpočtovej techniky do vyučovacieho a riadiaceho procesu. V roku 1994 vybudoval novú učebňu výpočtovej techniky s 15-mi 386-PC počítačmi a od toho času začala nová etapa postupného využívania PC počítačov v každom predmete, záujmovej činnosti a v riadiacej práci vedenia školy. Získali sme jeden z projektov podporovaných PHARE - programovanie v systéme SGP Baltazár. Našu školu vybralo MŠ SR do projektu LegoDacta, tretí rok pracujeme vo vládnom projekte Infovek a špeciálne v projekte RoboLab. Toto je stručne opísaná cesta, ktorou kráča naša škola vo využívaní výpočtovej techniky a ktorá nás doviedla aj k úspechu našich žiakov, k získaniu 2. miesta na celosvetovej súťaži programovania robotov v Japonsku.

Vyhodnotenie celoslovenského kola v Banskej Bystrici
Vyhodnotenie celoslovenského kola v Banskej Bystrici
Robot-futbalista s loptou
Robot-futbalista s loptou
Ihrisko
Ihrisko
Hala, v ktorej sa súťažilo
Hala, v ktorej sa súťažilo
Pozoruhodná disciplína japonských detí čakajúcich pred súťažou
Pozoruhodná disciplína japonských detí čakajúcich pred súťažou
Jedna z kategórií súťaže
Jedna z kategórií súťaže
Hracie plochy
Hracie plochy
Raňajky
Raňajky
Robo a robot
Robo a robot
Lukáš a robot dve hodiny pred súťažou
Lukáš a robot dve hodiny pred súťažou
Posledné úpravy programov pred súťažou
Posledné úpravy programov pred súťažou
Diváci v hľadisku
Diváci v hľadisku
Finálový zápas
Finálový zápas
Po finálovom zápase
Po finálovom zápase
Po finále
Po finále
Vyhodnotenie súťaže
Vyhodnotenie súťaže
Trofeje pre úspešné tímy
Trofeje pre úspešné tímy
Vstupná brána do svätyne
Vstupná brána do svätyne
Zábavný park
Zábavný park
Rýchlovlak
Rýchlovlak
Privítanie na letisku
Privítanie na letisku
Privítanie doma
Privítanie doma
Takto sme začínali v roku 1987
Takto sme začínali v roku 1987

Beží na serveroch EXO hosting © 2002-2011 Bubbles [Prihlásenie]